Ďoďákove aforizmy.

 

  • Po “ťažkej” noci ráno Ďoďák povedal: Chalani, dajme si panáka, nemôžeme predsa na lačný žalúdok jesť!
  • Najlepšia obrana je útorok.
  • Vyliezol som na krkolomnický štít.
  • Keď sa večer nevyzuješ, ráno sa nemusíš obúvať.
  • Máta Ťa peprná?

 

The Beatmen, Nylonový mesiac, pani Fridecká a ja.

 

V roku 1965 natočil režisér Eduard Grečner film podľa románu Jaroslavy Blažkovej. Volal sa Nylonový mesiac a objavila sa v ňom skupina The Beatmen, v tom čase absolútne najlepšia kapela v Československu. Jednu z hlavných úloh, študenta Pastinského, ktorému išiel lepšie bigbít ako fyzika, si strihol Miro Bedrik, gitarista a spevák kapely. Scéna, ktorú nakrúcali v jednej z bratislavských vinární, kde Beatmen hrajú svoju vec „That's all I have got to do, svojou atmosférou a bezprostrednosťou patrí k nezabudnuteľným zážitkom.

 

K tomuto filmu mám sentimentálny vzťah. Niektoré scény sa totiž nakrúcali v našom dome, v byte pani Frideckej. Bola to zaujímavá figúrka, ako vystrihnutá z panoptika. Tvrdila o sebe, že je grófka a že žila na dvore Franza Jozefa vo Viedni. Mal som síce určité pochybnosti, ale podľa toho ako sa správala a obliekala to mohla byť aj pravda. Napriek tomu, že už mala vyše 70 rokov nosila blond parochňu, drahý kožuch a o číslo väčšie topánky, ktoré by ste v tých časoch márne hľadali v našich obchodoch. Bola vždy napudrovaná a nalíčená a veľké vačky pod očami svedčili o jej búrlivej mladosti. Mala doma krásny starožitný nábytok, strieborné podnosy, príbory a množstvo drahého porcelánu. Predmety, ktoré by ste dnes našli akurát tak niekde v múzeu. No a práve z toho dôvodu sa jej byt stal miestom, v ktorom bývala lepšie situovaná filmová rodina Pastinských.

 

Pani Fridecká hovorila lámanou slovenčinou, vedela nemecky, maďarsky, francúzsky. Jedného dňa, keď som jej pomáhal vyniesť nákup ma prekvapila, keď mi povedala. „Bórisko, vždy ked idem do mlékárne furt tam sedíte v tom parku a spívate anglicky. Prečo neučíš aj francúzsky, krály a diplomaty tak vyprávali.“ 

 

Tak toto by som teda od nej nečakal. Vôbec som netušil, že si nás na Jakubáku nielenže všimla, ale dokonca v jej veku i počula. V čase beatovej horúčky, ktorá nás tvrdo zasiahla, ma francúzština vôbec, ale vôbec nezaujímala. Samé šansóny, to nebolo nič pre mňa. Vedeli sme síce, že existuje francúzsky bozk a Brigite Bardot, ale to bolo asi tak všetko. Vlastne ešte sme vedeli srandovnú vetu: Lév lezé do tramvajé, žere mandlé, loupá si jé. Tá síce vzdialene pripomínala francúzštinu, ale tej by žiaden Francúz nerozumel. Nechcel som ju teda nejako zarmútiť, a tak som sa snažil diplomaticky odpovedať. „Keď francúzština je veľmi ťažká“. „Ale vóbec neny tažká,“ povedala vzrušene pani Fridecká, „to len tak vypadá.“ Aby som jej urobil radosť povedal som: „Tak to teda skúsim. Ako sa napríklad povie Dobrý deň?“ „Bon jour,“ povedala „A dobrý večer?“ „Bon soir.“ „A ja som Boris?“ „Je suis Boris,“ opatrne som opakoval. Mal som pocit, že mi to celkom ide. 

 

„No dobre. To je ľahké. Ale naučte ma nejakú dlhšiu vetu,“ povedal som odhodlane. „Tak nejakú vymysly,“ odvetila. Na chvíľu som sa zamyslel, pozrel sa na ňu, videl som ako jej zasvietili oči a ako dychtivo očakáva, čo poviem. A potom som vypotil vetu, ktorá ma len tak v rýchlosti napadla. „Ako by som napríklad povedal: „Dovoľte mi, aby som Vám predstavil pána Duponta.“  „No to povíš takto: Permettez moi de vous présenter monsieur Dupont ,“ spustila bez mihnutia oka pani Fridecká a tým definitívne potvrdila, že francúzsky vie naozaj dobre a že nekecá. Zopakoval som vetu po nej. Tvár sa jej rozžiarila, pochválila ma a povedala: „No fidíš, ako ty to ide. Akurát nesmíš tak tvrdo vyslovovat to R. Musíš to povedat tak, ako keby si ho nevedel vyslovit.“ „Myslíte ako keď deti ráčkujú?“ „Áno“, zopakovala po mne, „ako ked ráškujú“.

 

Povzbudený týmto nečakným lingvistickým úspechom, ktorý prekvapil aj mňa samotného som sa rozhodol, že to teda skúsim. A tak sme si s kamarátom Vladom kúpili Učebnicu Francúzštiny pre samoukov a plní elánu sme začali  študovať. Je suis . Tu est. Qui est-ce ? C'est un étudiant . Qu' est-ce que c' est ? C'est une salle. Quel est votre nom , s'il vous plaît ? Voici un jardin, opakovali sme, navzájom sme sa skúšali a tešili sa, ako nám to ide.

 

Prvé dve lekcie sme zvládli za deň, ďaľšie dve za tri dni, s piatou sme sa trápili asi týždeň. Potom sme to na veľké sklamanie pani Frideckej definitívne zabalili. A to ma  mrzí dodnes. Keby som bol v tom čase totiž vedel ako budem raz vo svojom živote francúzštinu potrebovať, určite by som v jej štúdiu pokračoval. Bol som však mladý, zaujímali ma Beatles a iné kapely, a tak mala angličtina prednosť. Jednoducho vyhral rock and roll.

 

Po rokoch som postupne zmenil názor a zistil som, že francúzska muzika, to nie sú len šansóny, ale i množstvo skvelých  jazzových, rockových i metalových  skupín, ktoré spievajú vo svojom rodnom jazyku. A ja, ktorí si zo začiatku nevedel predstaviť spievať rock ináč ako v angličtine, som zrazu počul moje vlastné piesne vo francúzštine. To som však v tom čase ani len netušil, že sa tak stane. Pani Fridecká by určite mala radosť, keby sa toho dožila.

 

No a dnes, po rokoch, si s nostalgiou spomínam na tie časy a na pani Frideckú, ktorá tak bez toho, aby to vtedy tušila, zasiahla do histórie slovenského bigbítu.

 

Asi by sa čudovala, keby si vypočula napríklad tieto dve moje pesničky, ktoré som natočil s našou francúzskou kamarátkou.

 

  1. Pas Ta Moitié
  2. Trop Envie​

 

Snáď by sa jej páčili :-)