PRAVDY SÚ LEN JEDNY

Spomienka na Ďoďáka

Ďoďák mal veľa priateľov a známych, ktorí často vyhľadávali jeho spoločnosť. Mal zmysel pre humor, bol vtipný a vždy dobre naladený.

Často sme sa stretávali v jeho malej izbičke na Dunajskej ulici, kde býval. Bolo v nej staré harmónium, na ňom harmoniky, rôzne píšťalky, vedľa neho gitary, na stenách obrazy s portrétmi známych hudobníkov. Keď sa nás zišlo viac, dodnes mi je záhadou, ako sme sa v tam všetci pomestili. Ale bol to náš ostrov slobody, bol to náš svet.

V septembri je to 30 rokov, čo Ďoďák odišiel. A tak sme sa my, jeho starí kamaráti, stretli, pokecali a rozhodli pripraviť túto knihu. Sú to spontánne spomienky priateľov na Jozefa Hanáka prezývaného Ďoďák. Nájdete v nej aj autentické fotografie, obrázky, ilustrácie, karikatúry a množstvo jeho nezabudnuteľných aforizmov.

Knižka Vám skráti chvíľu na zastávke električky, v čakárni u zubára, rozveselí na chodbe justičnho paláca pred rozvodovýcm konaním, aj v rade na vírusový test. Zmestí sa dámam do kabelky, pánom do vrecka na kabáte, úradníkom do aktovky, hiphopákom a raperom do kapucne, alebo do vrecka širokých nohavíc vo výške kolien.

Radíme nečítať v jednom kuse, ale v menších dávkach!

Krst knihy

Dátum :	24 september 2021
Hodina:	o 17.00 hod
Miesto:	Bratislava, Galéria Umelka, Dostojevského rad č. 2
Program :	Krst knihy s Ďoďákovými priateľmi a známymi
Video:	Zostrih z krstu

Pozrite si ukážky

Vlastne sme sa nikdy nedozvedeli, z ktorej planéty prišiel. Nie, že by to tajil. Ale vždy, keď sme sa ho pýtali, odpovedal aforizmom. A tie boli pravdivé pre všetky vesmíry.

Začiatok sedemdesiatych rokov boli čudné kulisy pre dospievanie. Keď sa na konci augusta roku šesťdesiatosem z ničoho nič objavila pred nami dospelosť, vyzerala pokrivená ako zrkadlá v lunaparku.

Časť kamarátov nám zamávala z nabalenej embéčky a zmizla s rodičmi navždy kamsi do sveta. Dospelí, čo zostali, zúrili, plakali a pripravovali sa na kompromisy. Až film Občiansky preukaz mi ukázal, ako sa pri tom mohli cítiť.

Bigbiťáci, ktorých hravosť a dlhé vlasy sme dovtedy detsky obdivovali, smutneli do apatie. Ukradli im svet. A to sme nepotrebovali napodobňovať.

Nebola to dobrá doba na ideály. Tie ešte nedávno žiariace trčali dolámané v smetných košoch obnovenia poriadku a nové páchli elánom. Ale my sme sa nestarali o skrášľovanie sveta. V krčmách sme trávili viac času, ako by bolo potrebné, ale paradoxne to bolo najslobodnejšie miesto, aké sme si mohli vybrať.

Nebolo menej veselo. Iba nad ambíciami trčal vystretý prostredník.

Vtedy som stretol Ďoďáka. Poznal osobne všetkých bigbiťákov, všetkých nahrával, s každým si tykal, podstrkoval im geniálne infantilné riekanky. Mnohým dobre poradil.

Napriek popularite pôsobil ako obyčajný chalan. Aj keď jeho vetičky kolovali ako klebety vo Versailles, netváril sa ako primadona, nestriehol na potlesk, nevynucoval si pozornosť ani slávu. Bol proste Ďoďák, čo sa chrapľavo rád smial a nepokazil žiadnu zábavu. Miloval muziku, prešpurskú kuchyňu, pekné baby a zdalo sa, že má aj svoj plán. Byť technikom pri nahrávaní iných bola iba prípravka, kým zloží svoj vlastný Spoonful. ... (úryvok z úvodu F.Gyárfáša)