Keď som sa po roku vrátil z vojenskej prezenčnej služby, hľadali sme s Ďoďákom členov do novej kapely. V jednom z bratislavských klubov sme videli vystúpenie speváčky, ktorá hrala len s gitarou a ústnou harmonikou, mala úžasný hlas a prejav. Hneď nám bolo jasné, že to je tá pravá. Ponúkli sme jej spoluprácu a ona ju prijala. Bola to Soňa Horňáková.

Cesta k prvým nahrávkam však nebola ľahká a zohnať členov do kapely tiež nebolo jednoduché. Ďoďák sa postupne začal viac venovať svojej profesii a my so Soňou sme s našim novým textárom - J.A.Štefánikom začali budovať repertoár a pripravovať piesne na nahrávanie.

V novej zostave okrem nás dvoch bol Tono Kubasák, Oldo Petráš, po ňom prišiel Jaro Rozsíval, Jožo Danajovič, na niektorých nahrávkach nám vypomohli kamaráti ako saxofonista Dodko Krajčovič, Stanko Herko, Andrej Šeban alebo Andrej Andrašovan. Nahrali sme viacero piesní, žiaľ vyšli nám v hudobnom vydavateľstve OPUS len 2 SP platne.

S piesňou “Na trhu” sme vyhrali dvakrát televíznu súťaž “Triangel.” V roku 1983 sme sa už s nahranou piesňou “Mlčanie”, ktorá bola predtým porotou vybraná a schválená, dostali do finále Československého hudobného festivalu Bratislavská Lýra. Na poslednú chvíľu pred začiatkom festivalu nás však z účinkovania na príkaz nejakého súdruha-miestodržiteľa z Ministerstva kultúry a strážcu ideovej čistoty vyhodili, pretože text piesne sa zdal pre takýto festival údajne nevhodný, vraj je smutný, pesimistický, priam až depresívny. A keďže u nás sú všetci ľudia veselí a šťastní, na žiaden smútok a pesimizmus u nás nie je miesto a preto takéto piesne tu znieť nebudú. Na takéto udalosti sme mali “šťastie”. Spomínam si, že raz pred nejakým veľkým podujatím, na ktorom hrali mnohé kapely a naživo ho brala telka, nám krátko pred vysielaním povedali, že Soňa nemôže vystúpiť vo svetri, ktorý má na sebe, lebo tie tri pásky, ktoré sú na ňom pripomínajú farby západonemeckej zástavy. Takže sa musela prezliecť. A aby toho nebolo málo, oznámili nám, že pieseň, ktorú sme chceli na tomto koncerte prvýkrát uviesť a volala sa “Len sa tak túlať” hrať nemôžeme. Keď sme sa spýtali prečo, úplne vážne nám povedali, že predsa u nás sa mladí ľudia len tak bezcieľne netúlajú. I takéto srandy sme zažili.

Niektorí členovia z kapely postupne odchádzali a my sme ich museli nahradiť. A tak prišli bratia Salayovci, Miro Valenta, Milan Špaňo a Imro Novák. Hrali sme na festivaloch v Československu, boli sme hosťami mnohých televíznych relácií.

S piesňou “Dve básne pána Hikmeta” sme tiež dvakrát vyhrali televíznu súťaž “Triangel.” Vyšli nám dva single. Na koncerte v Prahe sme sa dozvedeli, že by sme mali konečne začať nahrávať našu prvú LP platňu. Žiaľ k tomu už nedošlo, pretože ako to býva zvykom, niekto sa “postaral” o to, aby sa žiadne nahrávanie neuskutočnilo. Boli sme nahnevaní a znechutení. Tieto ako i iné ďaľšie okolnosti nakoniec viedli k tomu, že sa Strom rozpadol.
Songy, ktoré mapujú našu spoluprácu so Soňou vyšli na Dvojalbume s príznačným názvom “Piesne z nevydaných albumov.” Sú na ňom aj tie, ktoré predtým nevyšli na žiadnych nosičoch ako napr. “Na trhu”, “Máš iba jednu výhovorku”, “Staré husle smiechu”, “Pýtam sa” a iné.

Spolupráca so Soňou bola skvelá. Piesne, ktoré sme s Jožkom Augustínom Štefánikom pre ňu zložili a ku ktorým napísal nádherné texty boli v jej podaní inerpretované svojským a neopakovateľným spôsobom, s neuveriteľným citom a úprimnosťou.
 

Pieseň
"Mlčanie"
Ce matin, je suis tombé sur la dernière vidéo de Katerine (oui