Túto pieseň som vymyslel vo Volgograde, bývalom Stalingrade. Ako študent som tam strávil jeden semester. Zobral som si so sebou starú dobrú španielku, ktorú som v tomto legendárnom a vojnou ťažko skúšanom meste neraz využil. Keď som sa vrátil, dal som pieseň Jožovi Štefánikovi na otextovanie. Keď bol song hotový, tak sme ho nahrali.

Rozmýšľali sme, či v skladbe necháme len klasické rockové obsadenie, alebo tam dáme ešte nejaký iný nástroj, Voľba padla na saxofón. Zavolali sme nášho kamaráta Dodka Krajčoviča, s ktorým sme občas vymetali bratislavské vysokoškolské kluby a ktorý si zahral v niektorých našich piesňach. Vymyslel si krásne, skvelo vystavané, trošku jazzom šmrncnuté sólo. Bola to šťastné voľba. Nijaký iný nástroj si tam ani dnes, po rokoch, nedokážem predstaviť.

Keď sme pieseň pripravovali na nahratie, špekulovali sme ako ju čo najlepšie zaranžovať. Mohli sme sa spoľahnúť na Doda a jeho čarovný saxofón, ale stále to nebolo ono. Nechceli sme, aby tam hral len nejaké vyhrávky, ale aby sa mohol i blysnúť, keď sme ho už zavolali. Táto vec je však harmonicky bohatšia vo verzii i v refréne, a tak hrať v tejto harmónii ešte i sólo sa nám nezdalo najšťastnejšie riešenie. Nakoniec Doďák prišiel s nápadom, že časť pre sólo zjednodušíme a dáme mu tak priestor, nech si poriadne zahrá. Pieseň sa tiež tým pádom i odľahčí. Hodili sme tam teda 16 taktov, v ktorých sa striedali len dva akordy. Dodo sa tu vybláznil do sýtosti. Bola to tiež ukážka toho, že i v krátkych rockových songoch sa dá nájsť priestor, kde sa môžu svojím majstrovstvom prezentovať skvelí inštrumentalisti.

Vypočujte si,,,​