Festivaly politickej piesne alebo srandy nie je nikdy dosť

 

Každý rok sa  konali v Československu festivaly politickej plesne, ako sme ich žartovne volali. Jeden z nich bol  v Martine. Neviem ako ale aj nám sa prihodilo, že sme  boli pozvaní. Veľmi sme touto poklonou neboli nadšení, ale nakoniec sme si povedali, veď my sa nemáme za čo hanbiť, robíme si svoju robotu a nikomu sa nepcháme do zadku. Nie sme predsa jediná známa kapela, ktorá tam hrá. Je jasné, že ako to už v takýchto prípadoch býva, našli sa i „umelci“, ktorí hrali a spievali angažované piesne s textami, ktoré ospevovali socialistické zriadenie, šťastný život súčasnej generácie a svetlú budúcnosť. Mysleli si, že je to najlepší spôsob ako na seba upozorniť. Dúfali, že sa im pomocou politickej angažovanosti podarí stať slávnymi. Niektorí sa dokonca už aj tak správali. Behali po pódiu hore-dole, otravovali zvukárov i všetkých naokolo, akurát zabudli na to najdôležitejši a to na muziku, ktorej bolo v ich pesničkách nejako poskromne.

 

 Na festivale vystupovali aj kapely, ktorých členovia boli vojaci. Každý chlap, ktorý bol na vojne vie čo to znamená vypadnúť z kasárni a dostať sa na pár dní do „normálneho“ života. Festival k tomu poskytoval výbornú príležitosť. A tak sme mali možnosť vidieť kapely, na ktorých bolo hneď na prvý pohľad jasné prečo vznikli. Niektoré, ktoré dlhšie cvičili, hrali celkom dobre, iné podávali neuveriteľné výkony, niekedy na hranici, často i za hranicou svojich možností. Pre takéto zoskupenia sme však mali nielen my, ale i iní hudobníci pochopenie. Sem-tam sme ich ponúkli cigaretkou, občas zaplatili nejaký ten drink.

 

V deň koncertu sme okrem piesní, ktoré sme sa chystali zahrať a ktoré poslucháči poznali z rádií  zaradili i našu novú vec, aby sme si tak vyskúšali reakcie publika. Pred skúškou pribehol za nami nejaký SZMák, tváril sa strašne dôležito a oznámil nám, že pieseň Túĺanie nemôžeme hrať. Spieva sa tam  „Nerobiť nič, len sa tak túlať. A o to ide. Spievať o tom, že nič nerobiť je nemysliteľné, lebo to navádza ľudí, aby sa vyhýbali práci a u nás predsa musí pracovať každý, ináč je príživník. No a čo sa týka túlania, to tam vôbec nemôže byť lebo u nás sa ľudia bezcielne netúlajú, ale sa prechádzkujú“, povedal tento majster slova a gramatických obratov. Naše argumenty o tom, že je to o láske boli ihneď zamietnuté.“ Verte mi, chceme vám len dobre“, vyšlo z neho ako z verklíku. Bolo jasné, že túto vetu mal dobre nacvičenú. Ale kto nám chce dobre, to už nepovedal.

 

Keď sme sa spamätali, mysleli sme, že je srandy koniec. To sme sa však veľmi mýlili. A naozaj. Kým poobedňajšie kamerové skúšky prebehli dobre, tesne pred večerným koncertom, ktorý naživo vysielala telka, pribehol zúfalý SZMák vyššej hodnosti a hneď bez okolkov povedal. „Speváčka nemôže spievať v tom svetri čo má na sebe, musí sa prezliecť.“ Soňa nebola len speváčka, bola to pani speváčka, jej meno musel predsa vedieť. A sveter jej pristal. „Čo sa Vám na ňom nepáči?“ „Je vo farbách západonemeckej zástavy. „Prosím“? Spýtali sme lebo sme si mysleli, že sa nám to naozaj zdá. Soňa mala tmavomodrý sveter, na ktorom boli úplne zanedbateľné, sotva viditeľné dva prúžky. Oranžový a hnedý. „Ale predsa západonemecká zástava má iné farby“, snažili sme sa oponovať. SZMák sa na chvíľu zamyslel, ale hneď sa vynašiel a povedal.. „To je možné, ale na obrazovke to vyzerá úplne ináč. Viete čo by povedali tam hore, keby sme to nechali tak?“. Keď sme sa opýtali, kto je to tam hore, tajomne sa zatváril a ukázal prstom smerom ku stropu. Pozreli sme sa hore, ale okrem špinavej omietky sme nič zvláštneho nevideli. Čakali sme všeličo, ale že to bude až taká sranda by nás ani vo sne nenapadlo. Mohli sme odmietnúť hrať, nič by sa nám nestalo, nikto by nás nezavrel ani ináč neprenasledoval. Na to mali súdruhovia lepší systém. Zrazu ste len zistili, že vám akosi ubúdajú koncerty, je ich čoraz menej a menej. „Ľudia vás nechcú“, bývala zväčša odpoveď zodpovedných pracovníkov na dotieravé otázky muzikantov.

 

Po krátkej porade si Soňa  nakoniec zobrala  bielu blúzku. Potom sme vybehli na pódium, zahrali zopár našich vecí a odišli sme do bufetu dať si panáka. Nie jednoho, hneď niekoľkých. Potrebovali sme to ako soľ. 

Zdieľajte:

Recommandez cette page sur :

Čo počúvam?

 

  • Erja Lyytinen
  • Juzzie Smith
  • Alice Phoebe Lou 
  • Rob Berry
  • J.J.Cale
  • Justin Johnson