Archive 2016

na Korze

DŽÍNSY ROBIA ČLOVEKA

 

Jedného rána, keď som sa práve chystal do školy, niekto u nás zazvonil. Kto to  zas otravuje, preblesklo mi hlavou a šiel som otvoriť. Vo dverách stála babka a v dobrej nálade veselo povedala: „Prišla som vás pozret, reku ako sa máte, ked sa tak dlho neozývate.“ Bol som síce trochu prekvapený, ale zároveň aj potešený, lebo babku som mal úprimne rád. „Ja ale musím ísť do školy,“ povedal som v návale zodpovednosti. „Nevadý, šak ja sa už nejako zabavím, kým dondeš.“ (Babka nelenila a naozaj sa zabavila). Rýchlo som si umyl zuby, hodil pohľad na kopec opranej bielizne, ktorá čakala na poslednú fázu procesu a ťahal preč. A ako to už v takýtoch prípadoch býva, každá babka chce trochu pomôcť; navariť, upratať, jednoducho byť užitočná. A ani tá moja nebola výnimkou.

 

Keď som prišiel zo školy domov, všetko  bolo  vyžehlené a odložené, akurát na stole som uvidel moje nové tuzexové džínsy. Hneď som vedel, že niečo nie je v poriadku. Keď som sa totiž pozrel bližšie, skoro som odpadol. „Babka,“ vyhŕklo zo mňa, „ako si mi ožehlila tie džínsy?“ Babka si myslela, že ju kritizujem a odvetila: „No víš robila sem čo sem mohla, ale to je voláka dyvná látka. Vóbec to nehcelo íst  ožehlit.“ „Ale babka,“ zhíkol som, veď džínsy sa nežehlia na puky, džínsy sa nežehlia vôbec.“ „Jak nežehlá? Každé gate sa mosá ožehlit. Čo chceš chodyt jak nejaký vajda?“ Rozdiel dvoch generácií bol jasný. Nevedel som či sa mám smiať alebo plakať. Moje najmilšie džínsy mali puky. Je jasné, že takto som von ísť nemohol. Skúšal som ich prežehliť ale babka sa naozaj snažila, a tak nebolol možné si puky nevšimnúť. Škerili sa na mňa ako keby mi chceli povedať; ha-ha, dnes ostaneš doma, budeš sa učiť a žiadne flákaniie.

 

 Priznám sa, že som bol zúfalý. Takto sa predsa nemôžem ukázať na ulici a tobôž nie korze. V tom čase kto nemal džínsy nebol človek, no a prísť takto nahodený na korzo vôbec neprichádzalo do úvahy. Veď všetci by sa mi smiali; aha, pozrite sa naňho, na debila, má puky na džínsoch, každý by prešiel na druhú stranu ulice, takýto človek nie je človek, je to hanba nás všetkých, každý by sa mi vyhýbal, nikto by sa so mnou nebavil, známy-neznámy, si vzduch, hanba nás bigbíťákov, nič, nula.

 

Bolo jasné, že v mojich tesilových gatiach, v ktorých som  vždy strašne trpel, som na korzo ísť nemohol. A tak som ani nešiel, mal som absenciu, čo bolo horše ako ísť do školy. Neostávalo mi nič iné ako opäť hodiť džínsy do práčky a dúfať, že puky zmiznú. Keď sa ma potom kamoši pýtali prečo som na korzo neprišiel a povedal im dôvod, všetci sa smiali ako najatí. V každom prípade napriek tejto zlej skúsenosti to malo aj svoje kladné stránky. Odvtedy si každý dával na džínsy dobrý pozor, hlavne keď sa ohlásila na návštevu babka...

 

Ako som premohol  zlého žraloka

(rozprávkové sci-fi pre deti až dospelých) 

 

Mám veľmi rád more a rád sa potápam. Keď som sa jedno ráno zobudil a pozrel von, rozhodol som sa, že takýto nádherný deň musím využiť. Na raňajky som si dal moju obľúbenú fazuľu s párkom, zobral plutvy, potápačské okuliare, trubicu na dýchanie a vyrazil. Malá loďka mi rýchlo umožnila dostať sa ďalej od brehu. Bol krásny slnečný, deň voda bola úplne modrá, more pokojné. Párkrát som sa potopil a už som sa chystal vyplávať, keď kde sa vzal, tu sa vzal obrovský žralok. Plával okolo mňa a zvedavo si ma obzeral chladnými, studenými očami, ktoré neveštili nič dobrého. Určite sa tešil, že si ma dá na obed. 

 

Aby som ho odstrašil, privrel som oči a vystrúhal ten najstrašnejší pohľad, aký som dokázal. Žraloka to však len rozčertilo, otvoril papulu a uvidel som množstvo ostrých a špicatých zubov. Aj ja som na neho vyceril všetky moje pravé i nepravé zuby, nebolo to však nič platné. Vôbec sa ma nezľakol, stále plával okolo mňa a pomaly sa približoval. Preto som sa rozhodol, že zaútočím prvý. Keď už bol blízko mňa, rýchlo som vystrel ruku a prstom som mu vypichol pravé oko. Žraloka to však nevyviedlo z miery, otočil sa na druhú stranu a zase sa blížil ku mne. Preto som opäť rýchlo vystrel ruku a vypichol som mu i ľavé oko. 

 

Hurá, žralok je slepý, som zachránený, hovorím si v duchu. To som sa však mýlil. Zabudol som na to, že žralok má síce slabý zrak, ale výborný čuch. A to ma prezradilo. Včera som si zabudol umyť nohy, a tak ma žralok ľahko vypátral.

 

Teraz už išlo naozaj do tuhého a uvedomil som si, že je zle. Rozmýšľal som čo urobiť. Taký žralok ma predsa môže roztrhať na franforce. No a to by som nechcel, veď som mal rozrobené nové pesničky a o mesiac nahrávanie muziky pre video. Musel som sa bleskurýchle rozhodnúť. No a v tom som si spomenul na dnešné raňajky. A tak som stavil všetko na jednu kartu. Veľmi pozorne som sledoval žraloka, ktorý sa  pripravoval na posledný a rozhodujúci útok. Keď vyrazil a bol už tesne pri mne, bleskove som sa mu otočil chrbtom a strašne, ale strašne som prdol. A to ma zachránilo. Žralok takýto protiútok nečakal, prevrátil sa hore bruchom a úplne omámený klesal ku dnu. Ja som to využil, vykymácal sa hore a z posledných síl som sa vyšplhal do ľoďky.

 

Epilóg

 

Vždy večer pred spaním naše deti chceli, aby by som im povedal nejakú rozprávku, a tak som im porozprával tento príbeh. Odvtedy som ho musel veľakrát opakovať. V ich očiach som bol neporaziteľný hrdina, ktorý premohol zlého žraloka. No a toto rozprávanie som často zakončil vetou; treba jesť, deti, nielen mäsko, ale aj fazuľu. Je zdravá.

 

  • REPRÍZY
  • Monológ
  • Festivaly politickej piesne alebo srandy nie je nikdy dosť

 

 

REPRÍZY

Toto je naša posledná pieseň, ktorú sme ako STROM urobili s Petrom Lipom. Na nahrávke sa z časti podieľali už členovia nového Stromu. Skladba vyšla na singli v Opuse. Gitarové sólo stojí za povšimnutie.

 

O piesni

Túto vec som mal už pripravenú skôr, ale nemal som text. V tom čase sme začali spolupracovať s Jožom Štefánikom a bolo teda jasné kto ho napíše. Keď bola pieseň hotová, oslovil som opäť Petra Lipu či by si ju s nami nestrihol. Súhlasil a nám tak neostávalo nič iné ako isť do štúdia. A tak uzrela svetlo sveta táto nahrávka .

Reprizy
Reprizy remaster1.mp3
Fichier audio MP3 [6.5 MB]

Monológ

 

V mene členov kapely Strom ďakujem za blahoželania. Ak sa na nás zhora Ďoďák pozerá, určite má radosť aj on.

Kroko ma požiadal, aby som zalistoval v archíve a hodil na web nejakú našu vec. Jeho slová som si zobral k srdcu a ponúkam vám pieseň, ktorú sme nahrali v Ďoďákovej izbičke. Spievali sme ju v svahilštine to znamená v skomolenej angličtine, kde slová plynú „bez ladu a skladu“ a slúžia len na to, aby bolo jasné kde je dlhá či krátka slabika. Text napísal Jožo Barina, pieseň sa volala Monológ, žiaľ jej slovenskú verziu sme, ani už sám neviem prečo, nikdy nenahrali. Ospravedlňte zníženú kvalitu zvuku. Napriek tomu verím, že vás nahrávka poteší.

 

Monológ
Vykopávka z môjho osobného archívu :-)
monolog.wmv
Format WMV (Windows Media Video) [971.9 KB]

Festivaly politickej piesne alebo srandy nie je nikdy dosť

 

Každý rok sa  konali v Československu festivaly politickej plesne, ako sme ich žartovne volali. Jeden z nich bol  v Martine. Neviem ako ale aj nám sa prihodilo, že sme  boli pozvaní. Veľmi sme touto poklonou neboli nadšení, ale nakoniec sme si povedali, veď my sa nemáme za čo hanbiť, robíme si svoju robotu a nikomu sa nepcháme do zadku. Nie sme predsa jediná známa kapela, ktorá tam hrá. Je jasné, že ako to už v takýchto prípadoch býva, našli sa i „umelci“, ktorí hrali a spievali angažované piesne s textami, ktoré ospevovali socialistické zriadenie, šťastný život súčasnej generácie a svetlú budúcnosť. Mysleli si, že je to najlepší spôsob ako na seba upozorniť. Dúfali, že sa im pomocou politickej angažovanosti podarí stať slávnymi. Niektorí sa dokonca už aj tak správali. Behali po pódiu hore-dole, otravovali zvukárov i všetkých naokolo, akurát zabudli na to najdôležitejši a to na muziku, ktorej bolo v ich pesničkách nejako poskromne.

 

 Na festivale vystupovali aj kapely, ktorých členovia boli vojaci. Každý chlap, ktorý bol na vojne vie čo to znamená vypadnúť z kasárni a dostať sa na pár dní do „normálneho“ života. Festival k tomu poskytoval výbornú príležitosť. A tak sme mali možnosť vidieť kapely, na ktorých bolo hneď na prvý pohľad jasné prečo vznikli. Niektoré, ktoré dlhšie cvičili, hrali celkom dobre, iné podávali neuveriteľné výkony, niekedy na hranici, často i za hranicou svojich možností. Pre takéto zoskupenia sme však mali nielen my, ale i iní hudobníci pochopenie. Sem-tam sme ich ponúkli cigaretkou, občas zaplatili nejaký ten drink.

 

V deň koncertu sme okrem piesní, ktoré sme sa chystali zahrať a ktoré poslucháči poznali z rádií  zaradili i našu novú vec, aby sme si tak vyskúšali reakcie publika. Pred skúškou pribehol za nami nejaký SZMák, tváril sa strašne dôležito a oznámil nám, že pieseň Túĺanie nemôžeme hrať. Spieva sa tam  „Nerobiť nič, len sa tak túlať. A o to ide. Spievať o tom, že nič nerobiť je nemysliteľné, lebo to navádza ľudí, aby sa vyhýbali práci a u nás predsa musí pracovať každý, ináč je príživník. No a čo sa týka túlania, to tam vôbec nemôže byť lebo u nás sa ľudia bezcielne netúlajú, ale sa prechádzkujú“, povedal tento majster slova a gramatických obratov. Naše argumenty o tom, že je to o láske boli ihneď zamietnuté.“ Verte mi, chceme vám len dobre“, vyšlo z neho ako z verklíku. Bolo jasné, že túto vetu mal dobre nacvičenú. Ale kto nám chce dobre, to už nepovedal.

 

Keď sme sa spamätali, mysleli sme, že je srandy koniec. To sme sa však veľmi mýlili. A naozaj. Kým poobedňajšie kamerové skúšky prebehli dobre, tesne pred večerným koncertom, ktorý naživo vysielala telka, pribehol zúfalý SZMák vyššej hodnosti a hneď bez okolkov povedal. „Speváčka nemôže spievať v tom svetri čo má na sebe, musí sa prezliecť.“ Soňa nebola len speváčka, bola to pani speváčka, jej meno musel predsa vedieť. A sveter jej pristal. „Čo sa Vám na ňom nepáči?“ „Je vo farbách západonemeckej zástavy. „Prosím“? Spýtali sme lebo sme si mysleli, že sa nám to naozaj zdá. Soňa mala tmavomodrý sveter, na ktorom boli úplne zanedbateľné, sotva viditeľné dva prúžky. Oranžový a hnedý. „Ale predsa západonemecká zástava má iné farby“, snažili sme sa oponovať. SZMák sa na chvíľu zamyslel, ale hneď sa vynašiel a povedal.. „To je možné, ale na obrazovke to vyzerá úplne ináč. Viete čo by povedali tam hore, keby sme to nechali tak?“. Keď sme sa opýtali, kto je to tam hore, tajomne sa zatváril a ukázal prstom smerom ku stropu. Pozreli sme sa hore, ale okrem špinavej omietky sme nič zvláštneho nevideli. Čakali sme všeličo, ale že to bude až taká sranda by nás ani vo sne nenapadlo. Mohli sme odmietnúť hrať, nič by sa nám nestalo, nikto by nás nezavrel ani ináč neprenasledoval. Na to mali súdruhovia lepší systém. Zrazu ste len zistili, že vám akosi ubúdajú koncerty, je ich čoraz menej a menej. „Ľudia vás nechcú“, bývala zväčša odpoveď zodpovedných pracovníkov na dotieravé otázky muzikantov.

 

Po krátkej porade si Soňa  nakoniec zobrala  bielu blúzku. Potom sme vybehli na pódium, zahrali zopár našich vecí a odišli sme do bufetu dať si panáka. Nie jednoho, hneď niekoľkých. Potrebovali sme to ako soľ.