Archive 2016

na Korze

DŽÍNSY ROBIA ČLOVEKA

 

Jedného rána, keď som sa práve chystal do školy, niekto u nás zazvonil. Kto to  zas otravuje, preblesklo mi hlavou a šiel som otvoriť. Vo dverách stála babka a v dobrej nálade veselo povedala: „Prišla som vás pozret, reku ako sa máte, ked sa tak dlho neozývate.“ Bol som síce trochu prekvapený, ale zároveň aj potešený, lebo babku som mal úprimne rád. „Ja ale musím ísť do školy,“ povedal som v návale zodpovednosti. „Nevadý, šak ja sa už nejako zabavím, kým dondeš.“ (Babka nelenila a naozaj sa zabavila). Rýchlo som si umyl zuby, hodil pohľad na kopec opranej bielizne, ktorá čakala na poslednú fázu procesu a ťahal preč. A ako to už v takýtoch prípadoch býva, každá babka chce trochu pomôcť; navariť, upratať, jednoducho byť užitočná. A ani tá moja nebola výnimkou.

 

Keď som prišiel zo školy domov, všetko  bolo  vyžehlené a odložené, akurát na stole som uvidel moje nové tuzexové džínsy. Hneď som vedel, že niečo nie je v poriadku. Keď som sa totiž pozrel bližšie, skoro som odpadol. „Babka,“ vyhŕklo zo mňa, „ako si mi ožehlila tie džínsy?“ Babka si myslela, že ju kritizujem a odvetila: „No víš robila sem čo sem mohla, ale to je voláka dyvná látka. Vóbec to nehcelo íst  ožehlit.“ „Ale babka,“ zhíkol som, veď džínsy sa nežehlia na puky, džínsy sa nežehlia vôbec.“ „Jak nežehlá? Každé gate sa mosá ožehlit. Čo chceš chodyt jak nejaký vajda?“ Rozdiel dvoch generácií bol jasný. Nevedel som či sa mám smiať alebo plakať. Moje najmilšie džínsy mali puky. Je jasné, že takto som von ísť nemohol. Skúšal som ich prežehliť ale babka sa naozaj snažila, a tak nebolol možné si puky nevšimnúť. Škerili sa na mňa ako keby mi chceli povedať; ha-ha, dnes ostaneš doma, budeš sa učiť a žiadne flákaniie.

 

 Priznám sa, že som bol zúfalý. Takto sa predsa nemôžem ukázať na ulici a tobôž nie korze. V tom čase kto nemal džínsy nebol človek, no a prísť takto nahodený na korzo vôbec neprichádzalo do úvahy. Veď všetci by sa mi smiali; aha, pozrite sa naňho, na debila, má puky na džínsoch, každý by prešiel na druhú stranu ulice, takýto človek nie je človek, je to hanba nás všetkých, každý by sa mi vyhýbal, nikto by sa so mnou nebavil, známy-neznámy, si vzduch, hanba nás bigbíťákov, nič, nula.

 

Bolo jasné, že v mojich tesilových gatiach, v ktorých som  vždy strašne trpel, som na korzo ísť nemohol. A tak som ani nešiel, mal som absenciu, čo bolo horše ako ísť do školy. Neostávalo mi nič iné ako opäť hodiť džínsy do práčky a dúfať, že puky zmiznú. Keď sa ma potom kamoši pýtali prečo som na korzo neprišiel a povedal im dôvod, všetci sa smiali ako najatí. V každom prípade napriek tejto zlej skúsenosti to malo aj svoje kladné stránky. Odvtedy si každý dával na džínsy dobrý pozor, hlavne keď sa ohlásila na návštevu babka...

 

Zdieľajte:

Recommandez cette page sur :

Čo počúvam?