• Rap, alebo ako som sa mýlil

  • Keď prichádza kapela alebo čo nakoniec povedal Jožo

  • Ako sa Majo rozhodol

 

Rap, alebo ako som sa mýlil

 

 

 

Priznám sa, že doteraz som veľmi rap nemusel. Zmena nastala vtedy, keď som náhodou, ani už neviem kde, počul pieseň, ktorá ihneď upútala moju pozornosť. O čom bol dej dnes už ani neviem, ale dostala ma doslova naliehavosť autora, ktorý sa nám snažil zdeliť určité posolstvo, snažil sa dostať zo seba všetko čo v ňom bolo a čo ho trápilo.

 

Z textu bolo jasné, že mal dobre preštudované diela našich i zahraničných spisovateľov a básnikov. Je pozoruhodné ako sa zmocnil témy, ako sa hral sa so slovami, priam s nimi žongloval. Muzika v tomto prípade nebola dôležitá, veď tam takmer ani žiadna nebola. Pri troche predstavivosti by sme mohli povedať, že ide o protest song. Pieseň sa hemžila expresívnymi výrazmi ako je k...t a p..a ale len preto, aby autor zdôraznil hlbokú myšlienku. Tieto ostré slová však nepoužíval samoúčelne, ale zámerne. Veď mnohí poslucháči by si mysleli, že výrazy ako k...t v......ý alebo v......ý k...t majú ten istý účinok a ich význam je rovnaký. Opak je však pravdou. Kým v prvom slovnom spojení autor kládol dôraz na podstatné meno, ináč to sa skloňuje podľa vzoru chlap a nie dub ako sa niektorí mylne domnievajú, v druhom prípade je dôraz na mene prídavnom v ktorom zdôrazňuje že dotyčný, o ktorom sa v piesni spieva, sa vyznačuje touto vlastnosťou oveľa viac ako je to v prvom prípade. Skladba postupne graduje do víťazného konca a posolstvo je dovŕšné. Je smutné, že to čo nepochopila elita tohto národa pochopili jednoduchí ľudia so základným, nižším i tým najnižším vzdelaním.

 

Autor môže byť spokojný. Dosiahol to, po čom túžia mnohí umelci a síce osloviť a zaujať svojou tvorbou poslucháčov, doslova ich šokovať. Svedčí to tiež o vzdelaní a rozhľade tohto autora ktorý nám dokázal, že tvorbu, talent a schopnosti umelca je možné vyjadriť bez ohľadu na žáner, v ktorom sa pohybuje. A to je to, čo našej pop music chýba. Nie plytké a banálne texty ale také, ktoré svojou autenticitou sú schopné zaujať širokú verejnosť. A o to ide.

 

 

Keď prichádza kapela alebo čo nakoniec povedal Jožo

 

„Dobre “, povedal šéf vydavateľstva. „Na tie demo snímky sa pozriem a ozvem sa.“

Keď chalani odišli vstal a chystal sa, ako obvykle, hodiť CD do koša, keď zazvonil telefón. Spomenul si, že už dávno mal byť na schôdzi. „Áno, už letím, hneď som tam.“ Hodil na seba sako, zobral tašku a odišiel.

 

Poobede prišiel jeho zástupca. Kancelária bola prázdna, akurát na stole uvidel CD. Trochu ho to prekvapilo. „Zrejme sa šéfovi páčilo“, pomyslel si, a tak si ho zobral domov. Na druhý deň ráno vtrhol do kancelárie. „Šéfe, je to naozaj skvelá muzika, na tých by sme mohli zarobiť.“ „Naozaj?“, povedal nechápavo šéf, ale nedal na sebe nič vidieť. „Ešte raz si to radšej vypočujme, aby sme sa neunáhlili.“

 

Do týždňa chalani podpísali zmluvu a o mesiac začali nahrávať. „Mali sme šťastie“, povedal Ivan. A mal pravdu. Len Jožo ako obvykle poznamenal. „Šťastie? To oni mali šťastie, aj tak nás poriadne odrbú.“

 

Ako sa Majo rozhodol

 

Tak toto Majo nečakal. Vedel, že raz to musí prísť, ale tak skoro? „To nie je spravodlivé. Veď som chcel toho ešte toľko urobiť. A teraz toto. Čo si o mne pomyslia kamaráti? Veď som sa s nimi ani nestačil rozlúčiť. Určite si budú myslieť, že som to urobil naschvál.“ Kamaráti si mysleli toto: „Bol to dobrý chlapec, všetci ho mali radi. Pamätáš sa koľkokrát to za nás v krčme zatiahol?“, povedal Jožo. “To je pravda. Mne však vôbec nevrátil tých 100 eur čo som mu požičal. Doteraz som ich nedostal“, povedal smutne Feri. „A už ich ani nedostaneš.“ „To viem aj bez teba. To nemohol ešte vydržať?“. Majo si spomenul, že si naozaj požičal od Fera 100 eur. Toľkokrát mu ich chcel vrátiť, ale nejako mu to nevyšlo. „Veď to už je dávno, to už je aj premlčané,“ v duchu sa sám pred sebou ospravedlňoval. „Tak toto hovoria kamaráti, ale čo potom tí ostatní?“ Ostaní si mysleli toto: Bol to hajzel, iní zase vyronia slzu, niektorí si i poplačú. Majo je smutný, myslel si, že to bude lepšie. „Bohvie či si ma tam hore nechajú?“ Postupne cíti ako keby mu rástli krídla, pomaly sa vznáša a letí. Vietor je priaznivý, takže netrvá dlho a už stojí pred nebeskou bránou. Tá sa so škripotom otvára a Majo vidí zástup anjelov a krásnych anjeliek. To sa mu páči, prečo by nemohli byť anjeli i ženy, čo by to bola za rovnoprávnosť. Srdečne ho vítajú a tešia sa, že je konečne tu. Chytia ho za ruky a už ho vedú do anjelského domčeka kde bude bývať, dostávať anjelské jedlo a pozerať anjelskú televíziu. Bude to jednoducho paráda.

 

„Tak predsa ma len zobrali“, potešil sa Majo. „Veď keď sa to tak vezme, za celý život som nič zlého neurobil. Je fakt, že som striedal dievčatá, párkrát cestoval načierno, vynadal šéfovi, keď mi nedal odmenu, občas som simuloval, aby som nemusel ísť do roboty. Tiež som vynadal susedovi do hospodárskych zvierat, keď som sa váľal pred dverami jeho bytu a nechcel som odísť, lebo ma urazil s tým, že keď neviem chlastať mám žrať trávu. Ale to bolo čiste na moju obranu. A na tej demonštrácii? Áno, kričal som komunisti späť namiesto komunisti preč ale iba preto, že som bol ožratý, takže som mal problém s artikuláciou. „Ale to my predsa všetko vieme“, povedal láskavým tónom šéf anjelov. „Už dávno ťa sledujeme, a preto ťa sem s radosťou príjmame.“

 

A tak sa Majo ocitol v nebi. Postupne však začínal pociťovať určitý nepokoj. Strava bola síce dobrá, na telku sa ale nedalo pozerať, nemal čo čítať, žiadny klavír, žiadna gitara, a tak bol po pár týždňoch znudený k smrti. „Aj v pekle sa tak nudia?“, pýtal sa sám seba. Je jasné, že tam chcel ísť na návštevu, bol strašne zvedavý, ale šanca bola malá. Až jedného dňa sa mu podarilo za úplatok prehovoriť vedúceho pre styk s verejnosťou, aby mu dal priepustku. „Máš to len na jeden deň. Ale nesmie sa to nikto dozvedieť, ináč by ma vyhodili“. „Vyhodili?“, spýtal sa Majo. A kam?“ „No predsa do pekla“, povedal s nádejou v hlase vedúci a nejako čudne sa na Maja pozrel.“

A tak išiel Majo do pekla. Nebeská brána sa so škripotom otvorila, nebola dlho namazaná, a už sa rútil k bráne pekelnej. Tá sa bez škripotu otvorila, bola dobre namazaná, no a za ňou ho vítali priatelia a známi s tým, že na neho netrpezlivo čakali a kde sa tak dlho túlal. Hneď ho pozývali k stolu a už sa nesie pivo, víno, borovička, rum. Vítali ho i jeho dávne priateľky, s niektorými sa na chvíľu kdesi vytratil, veď si mali toho toľko čo povedať... V jednom rohu hrala rocková kapela, v druhom sa ozýval metal, kdesi hrali jazz, inde ktosi rapoval, jednoducho skvelá atmosféra. Keď sa vrátil, niekto mu podal gitaru, Majo vybehol na pódium a zahral svoje najlepšie piesne. Všetci tlieskali, peklo burácalo. Cítil sa ako v raji. Bavil sa dobre až do chvíle, keď sa mal vrátiť. Každý ho prehováral, aby nebol sprostý. „Čo tam budeš robiť, veď sa unudíš k smrti. Len ty zostaň pekne-krásne tu.“

 

Nasledujúce ráno sa ozvalo klopanie na pekelnú bránu. Keď sa otvorila, uvidel niekoľko anjelov a anjeliek. „Tak predsa sa to dozvedeli, niekto ma asi práskol“, pomyslel si. „Návšteva sa skončila, prišli sme si po teba.“ Majo nestál tesne pri bráne ale pre istotu v dostatočnej vzdialenosti, obkolesený priateľmi, aby ho nemohli chytiť. Na cudzie územie sa neodvážili, a tak sa Majo cítil ako-tak v bezpečí. Dlho ho prehovárali, aby sa vrátil. Ten to odmietal. Nakoniec, keď sa to tak vezme, v pekle mu bolo lepšie. Bolo tam veselo, dobrá spoločnosť a žiadna nuda. Teda to, čo mu v nebi tak veľmi chýbalo. To bo hlavný dôvod, prečo sa takto rozhodol napriek tomu, že jeho hriechy boli zanedbateľné. „Tak ty s nami nejdeš?“, posledný krát sa opýtali Maja. „Nie, nejdem, ostanem tu.“ „Tak si tu ostaň, ešte budeš ľutovať“, povedali anjeli, zamávali krídlami a odleteli.

 

Keď sa Majo zobudil, bol úplne spotený. „Od zajtra musím prestať chlastať“, hovoril si každý deň už niekoľko rokov. Vstal, išiel do kuchyne, vybral z chladničky fľašu vodky, nalial si, vypil pohár na ex a tvár sa mu rozjasnila. Naozaj, od zajtra je koniec.