Archív 2014 - Rôzne

Ako sme hrali na svadbe, alebo "svadbový umelec" zo mňa veru nebude

 

V jedno sobotné ráno, keď sa mi najlepšie spalo, zazvonil telefón. Bol to Krky, náš klavírista z kapely. „Máš poobede čas?“, hneď na mňa bez pozdravu vystrelil. „Mám, čo sa deje?“, spýtal som sa ešte so zalepenými očami. „Ideme hrať na svadbu“.“ Na svadbu?“ „To nemyslíš vážne, veď nemáme nič nacvičené“. „Netreba“, povedal Krky. „Ale ja mám gitaru v skúšobni“. „Nevadí, budeš hrať na klavír“. „Na klavír?“. „Veď ja viem hrať iba kilá“. „To na svadbu stačí“, rázne odvetil. Chvíľu som bol ticho, tváril som sa že premýšľam a potom som sa spýtal. „OK, koľko?“ „500 korún“. „500 korún?“, zopakoval som ešte raz, aby som sa ubezpečil, že dobre počujem. To bolo vtedy takmer viac ako 500 eur. V tom okamihu som cítil, ako sa zo mňa stáva lepší klavírista a hneď som začal krútiť prstami a chytať vo vzduchu akordy. „A ty budeš hrať na čo?“, vyletelo zo mňa, keď som sa spamätal. „Ja na bicie, Jordán na basu a ešte tam bude nejaký chlapík, ten bude hrať na harmoniku“. „A kam to vlastne ideme?“ „Do Igramu, je to nejaká dedina pri Trnave“,  povedal Krky a preukázal tým obrovskú znalosť zemepisu. „A ako sa tam dostaneme?“ „Prídu po nás autom“.  Prišli. Naložili sme aparatúru a vyrazili.

 

Celé toto dobrodružstvo sa začalo tým, že Jordánovi v piatok večer zavolal brat ženícha a povedal mu, že im vybuchla kapela, ktorá mala na svadbe hrať a že rýchlo potrebujú náhradu. Ale že to musí byť kapela, ktorá vie hrať nielen ľudovky, ale i súčasné hity. Jordán pôsobil strašne presvedčivo a sľúbil mu, že to nie je žiadny problém a ubezpečil ho, aby bol bez obáv a vlastne mu sľúbil všetko, čo chcel chlapík počuť. Háčik bol však v tom, že Jordán žiadnu kapelu nemal. A tak behom hodíny vzniklo úplne nové zoskupenie, odhodlané na všetko.

 

Cestou sme dúfali, že keď tam prídeme budú hostia už dobre „naladení“ a bude sa nám hrať ľahšie. A naozaj. Skutočnosť predčila naše očakávania. Vačšina z nich už bola riadne nametená, čo nás potešilo a povzbudilo do ďaľšej činnosti. Vybalili sme aparatúru a zoznámili sa s našim novým spoluhráčom. Bol to starší chlapík a hneď na prvý pohľad bolo jasné, že je to skúsený svadbový hráč. Vyšli sme na pódium a chystali sa zahrať prvú pesničku. „Z čoho ju budme hrať, z A duru?“, spýtal som sa ho. Chlapík sa zatváril nechápavo a odvetil. „Ale je neviem kde je A dur“.  V tom okamihu nás oblial studený pot. „Vy neviete kde je A dur ?, spýtal sa ho neveriacky Jordán. „On nevie kde je A dur“, s hrôzou v hlase poznamenal Krky. V tom okamihu som videl mojich 500 korún, ako sa strácajú v nenávratne. Videl som aj svadobných hostí, ako náš ženú celou dedinou a my utekáme, čo nám sily stačia. Nakoniec sa všetko vysvetlilo. Chlapík vôbec nevedel, ako sa ten-ktorý akord volá, ale ľudovky hral výborne, takže nakoniec to dobre dopadlo.

 

Postupne z nás opadla tréma, začali sme si viac veriť a aby sme natiahli čas, púšťali sme sa do čoraz odvážnejších improvizácií a sól. Na akordoch nám až tak nezáležalo a preto niet divu, že sme piesne končili úplne v inej tónine, ako sme začali. Keď niekto prišiel a chcel od nás, aby sme mu zahrali nejakú pesničku, tak sme ju zahrali a pokiaľ sme ju nevedeli, zahrali sme inú a bolo aj tak dobre. Neustále sme dokola omieľali asi 20 songov, čo si na naše počudovanie takmer nikto nevšimol, pretože sme ich vždy zahrali inak, neustále sme menili aranžmán i texty, takže postupne sme ani my sami nevedeli, akú pieseň vlastne hráme.

 

V tomto našom snažení sme nevedomky zistili, že niektoré piesne vznikali priamo na pódiu. A tak sa potvrdilo staré pravidlo, že v hudbe je možné všetko a že záleží len na majstrovstve umelca, ako dokáže v danej chvíli využit svoj talent a shopnosti. Mal som pocit, že sa nám to úžasne darilo hlavne po tom, čo sme si museli s neodbytnými svadobčanmi niekoľkoveľakrát pripiť na zdravie a šťastie novomanželov. Zistili sme, že kombinácia rôznych štýlov a žánrov v jednej pesničke, často úplne nečakané prechody z jednej tóniny do druhej a neočakávané zmeny rytmu a harmónie, ktorých sme sa dopúšťali, prekvapili aj nás samotných a znamenali určitý posun vo vývoji modernej hudby. Tento novátorský prístup sme si vtedy neuvedomovali a až po určitom čase nám došlo, že sme boli jednými z pionierov, ktorý sa vydali touto neznámou cestou. A ako to nakoniec celé dopadlo?

 

Priznám sa, že nášho nového spoluhráča sme podcenili. Kým my sme nad ránom padali od únavy, chlapík na tej svojej harmonike hral a hral a ťahal to až do svitania.

 

Vtedy som si uvedomil, že hrať na svadbách nie je take jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá a prvýkrát som pocítil určitý obdiv a sympatie k ľuďom, ktorí to týždeň čo týždeň dokážu. Keď som totiž prišiel ráno domov bol som taký unavený, že som nemohol zaspať. Stale mi v hlave zneli všetky tie piesne a odrhovačky čo sme hrali. Vtedy som si povedal, že svadbový umelec zo mňa veru nebude.

Škatulkovanie hudobných žánrov, alebo puristi medzi nami

 

Nemám rád škatulkovanie hudobných žánrov. Je smutné, že tento trend je rozšírený medzi niektorými hudobníkmi, ktorí sa tomu priam programovo venujú. Neustále kuvikajú, uchyľujú sa k rôznym podpásovým praktikám a ovplyvňujú vysoko postavených ľudí s rozhodovacou právomocou. Predstavujú si to takto.

 

Krajina by bola rozdelená na zóny podľa hudobných žánrov. Na základe týchto zistení by sa každý muzikant musel odsťahovať do vyhradeného hudobného priestoru. Hráš jazz? Choď na juh. Ty si rocker? Ťahaj na sever. Čo však s tými hudobníkmi, ktorí sa tajne pokúšali hrať jazz-rock, hard rock alebo folk rock. Na základe zistení hudobnej polície, ktorá by odhalila takého nešťastníka, by zasadla hudobná komisia, vypočúvala ho, pýtali by sa prečo hrá jazz-rock a nie len čistý rock, kto mu to nariadil a čo týmto správaním dotyčný sleduje. Hudobník by sa pod ťarchou dôkazov priznal a komisia by podľa predchádzajúceho správania múdro rozhodla, či mu občasný vstup na cudzie územie umožní. Tí hudobníci, ktorí by boli pristihnutí ako tajne počúvajú iné hudobné žánre by dostali zákaz vycestovať na 5 rokov.

 

Komisia si však na druhej strane uvedomuje, že úplný zákaz návštevy cudzieho priestoru by mohol byť kontraproduktívny, a tak by umožnila niektorým najspoľahlivejším muzikantom dostať sa príležitostne na cudzie územie a zajamovať si. Dotyčný by dostal priepustku, niektorí dokonca pas. Aby komisia zavrela ústam rôznym domácim i zahraničným pochybovačom a nactiutŕhačom a dokázala tak, že u nás žiadny zákaz fúzie hudobných žánrov neexistuje, zorganizovala by napríklad deň otvorených dverí, prípadne mesiac jazzovo - rockového priateľstva, na ktorý by boli pozvaní aj niektorí vybraní zahraniční umelci.

 

Keď by mesiac skončil, všetko by sa opäť dostalo do starých koľají. Puristi hudobných žánrov by si mädlili ruky a tešili sa, že je všetko tak ako predtým. Muzikanti by smútili a netrpezlivo čakali na ďaľší rok. Nakoniec, veď nič iné by im ani neostávalo. Len dúfať a veriť, že taká absurdita sa raz skončí.

A o tom to je.