Kaman ebi dú epi dú,

alebo Hey guys, what language are you singing now ?

 

Už od malička som sa zaujímal o šport. Behávali sme okolo domu, hrali chodníky, ale najradšej sme mali futbal a hokej. Našim ihriskom bola ulica. Auto tu zaparkovalo len občas. Keď sa už tak stalo, požiadali sme šoféra, aby sa vo vlastnom záujme posunul ďalej. Vždy sme sa stretli s pochopením a ak nie, napitá tenisová loptička si vždy našla svoj cieľ. Hrávali sme od rána do večera a keď sa po prvýkrát na našej ulici rozžiarili neónky, čo bola veľká sláva, zápasy sa hrávali i dlhšie. Veľkú radosť z toho ostatní obyvatelia nemali, lebo neraz museli vymieňať sklo na oknách. Za to sme sa samozrejme dočkali i zaslúženej odplaty. A tak keď sa skončil krik na ulici, ozýval sa z priľahlých bytov.

 

V našom dome býval známy čs. reprezentant v basketbale Jozef „Epe“ Křepela. Jedného dňa sme si išli pozrieť futbalový zápas, v ktorom hral. Pretože bol i dobrým futbalistom jeho súperi, nás šarvanconv, naučili rýmovačku, ktorú sme mali zakričať v prípade ohrozenia ich brány. A tak keď bol Epe vo vyloženej šanci ozvalo sa z našich detských hrdiel „Epe, Epe, čo sa ti to v gatiach trepe“? Že z toho gól nebol je jasné. Len Epe po zápase chodil a vyzvedal, kto to celé vymyslel. 

 

Čím som bol starší na šport ostávalo čoraz menej času. Začala sa beatová horúčka a ani ja som jej neodolal. Vydrankal som od našich 20 korún a kúpil si starú španielku. Mala síce struny vysoko nad hmatníkom, ale to ma nemohlo odradiť od toho, aby som poctivo cičil. Veril som, že možno aj ja raz...

 

Chlapcov pobláznených muzikou bolo čoraz viac a z lavičky v našom parku na Jakubáku bolo počuť všetky vtedajšie hity. Samozrejme v "angličtine". Keby taký John či James počul naše „kaman ebi dú epi dú“ asi by sa velmi čudoval a pýtal sa:„Hey guys! What language are you singing now?". Poznali sme však aj piesne Olympicu, Petra Nováka a iných našich skupín. Mnohé z nich si doteraz pamätám. Neskôr som založil big beatovú kapelu a začal som písať pesničky, čomu som zostal verný dodnes.

Rock'n'Roll,cigarety a pár faciek, alebo ako otec Piťa fajčiť prichytil.



 

Sedávali sme v parku na lavičke, mastili staré rock'n'rolly a fajčili o dušu. Tejto ušľachtilej činnosti sme sa venovali každý deň. Občas sa pri nás niekto zastavil, počúval či prehodil pár slov. Jedného dňa, keď sme sa takto príjemne bavili, sme si vôbec nevšimli chlapíka, ktorý sa k nám nenápadne a potichu zozadu zakrádal. Keď sa ocitol blízko nás, nečakane chytil nášho priateľa Piťa za rameno a hrozivo sa ho opýtal „Chutí“, chutí?“ Bol to jeho otec. Aby Piťo nestratil pred nami rešpekt drzo odvetil „Áno, chutí.“ V tom okamihu dostal facku sprava i zľava. Otec potom obehol lavičku a snažil sa ho chytiť. Ten však nelenil a vyskočil. Okolo lavičky sa strhla naháňačka ako v nejakej groteske. Otec vraví „Poď sem“,  Piťo „Nejdem.“ „Hovorím ti poď sem.“ „Nejdem.“ „Neštvi ma a poď sem.“ „Nejdem.“ Divákov pribúdalo a všetci boli zvedaví ako to dopadne. Starší fandili otcovi, mladší Piťovi. Ten vidiac blížiace sa nebezpečenstvo vzal nakoniec nohy na ramená a pustil sa na zbabelý útek. Otec za ním, ale bol to pre neho vopred prehratý závod. Nakoniec mu hrozivo zamával  a so slovami „veď počkaj doma“ z miesta činu odišiel.

Keď sa teátr skončil, Piťo vykukol spoza rohu aby sa presvedčil či je čistý vzduch. Potom hrdinsky prišiel k nám. Len odtlačky otcových prstov na jeho tvári svedčili o drobnom incidente. Sadol si na lavičku, vytiahol cigaretu, elegantne si ju zapálil a schuti si dal šluka.
Chytil som gitaru, hodil tam E dur a spustil
Johnny B. Goode. Ako to potom doma dopadlo neviem. Piťo sa niekoľko dní medzi nami neukázal. Bohvie prečo.