Spomienky z White Mountain, New Mexico

Náš friend Jeff, alebo ako sme prežili

 

Keď sme boli navštíviť nášho priateľa Jeffa v Novom Mexiku spýtal sa nás, či by sme sa nechceli ísť pozrieť do Národného parku. “Je tam nádherne, pravá divočina, určite by sa vám tam páčilo. Možno budeme mať šťastie a uvidíme aj nejaké zvieratá“. „Sú tam aj medvede“? spýtal sa niekto nesmelo. „Nejaké tam sú, ale nebojte sa, sú plaché“. To nás upokojilo. Sadli sme do auta a vyrazili. Cestou sme sa bavili a Jeff nevedomky medzi rečou utrúsil, že je tam dosť medveďov. Keď sme prišli do parku a zbadali po zuby ozbrojených zálesákov ako na Aljaške pochopil som, že je tam veľmi veľa medveďov. Na parkovisku sme si všimli tabuľku s upozornením, aby sme pred vstupom do lesa odložili do železných boxov všetky potraviny a veci ktoré majú silnú arómu, lebo vraj taký medveď zacíti smrad aj na dva kilometre. Ja som sa ráno sprchoval, takže som bol pokojný.

 

Veru ťažko sme sa lúčili s chlebíkom, šunčičkou, keksami. No ale čo už, ak od toho závisí náš život, tak to nejako tie 4 či 5 hodín prežijeme. A vyrazili sme. Bolo nás 11, takže celkom slušná skupina. Cestou sme nachádzali stopy po roztrhaných jeleňoch – ohlodané hlavy a parohy. To nám na nálade rozhodne nepridalo. Jeff to ešte zaklincoval keď povedal, že ak budeme mať šťastie, tak na nejakého medveďa určite narazíme. Keď uvidel naše vydesené pohľady povedal. „Mám so sebou zbraň keby niečo, takže žiaden strach“. A naozaj, vytiahol spod bundy revolver a všetkým nám ho ukázal. Bolo jasné, že si ho nezobral nadarmo. Atmosféra hustla a každý sa obzeral na jednu i druhú stranu, čo keby... Na takýchto potulkách prírodou sa občas niekto zastaví, odbehne do kríkov a potom svoju skupinu dobehne. To teraz vôbec neprichádzalo do úvahy.


Pomaly sme sa plížili ďalej a boli sme na sebe nalepení ako husi. Medveď, medveď, skríkol ktosi vpredu. Kde? Kde?, kričali tí vzadu. A naozaj. Na čistinke sa mihol malý medvedík. Mali sme šťastie, tešili sa tí, čo ho videli. Vzrušenie nás však hneď prešlo keď ktosi poznamenal, že kde je medvieďa, tam musí byť aj medvedica. A to neveštilo nič dobrého. Pomyslel som si, čo by sme asi robili ak by sa pri nás zrazu taký medveď objavil. V príručkách sa píše, že sa mu nesmieme pozerať do očí, nerobiť prudké pohyby a pomaly ustupovať. Jednoducho, že si musíme zachovať chladnú hlavu. To určite napísal niekto, kto videl medveďa len v hračkárstve. Niekde som počul, že medveď neznáša ľudský trus. Keby sa naozaj taký medveď blízko nás objavil, nebol by s tým žiadny problém. Bolo nás dosť na to, aby medveď utekal kade ľahšie. Tiež ma napadlo, že by som mu mohol zaspievať Medveďku, daj labku. Alebo nejakú moju pesničku. Ale hneď som to zavrhol, lebo predsa taký medveď nevie po slovensky, mrmle len po americky, najlepšie by teda bolo vôbec sa s ním nestretnúť. Všetci by sme mali pokoj a každý by sa tak mohol venovať svojej obľúbenej činnosti – on behaniu po lese a je písaniu piesní.


V našej anabáze sme pokračovali ešte asi hodinu. Potom sa pred nami vynorila vysoká skalná stena a vyschnuté koryto potoka. Koniec. Niet inej cesty. Vrátiť sa dalo len tou, ktorou sme prišli. Ak by nás tu medveď napadol, tak by nás mal ako na tanieri. Chvíľu sme si posedeli, napili sa vody a zdvihli kotvy. Verili sme, že sa vrátime živí a zdraví. Vyšlo to. Keď sme prišli na parkovisko, všimol som si tabuľku, ktorá nejako unikla našej pozornosti. Boli na nej pokyny, ako sa zachovať pri stretnutí s medveďom. Ten posledný ma úplne dorazil. Bolo tam totiž napísané toto. Ak vás medveď napadne, útok opätujte.


Rozmýšľal som, či je aj v našich národných parkoch takýto pokyn pre turistov, ale nič podobné som ešte nevidel. Asi kvôli ochrancom zvierat. Viete is predstaviť čo by robili, keby sme zmlátili každého medveďa, ktorého v lese stretneme? Veď ako dokážete kto začal? Za ublíženie na zdraví je mastná pokuta. A ruku na srdce, kto má doma zopár tisíc zbytočných eur navyše?

 

Beach Boys, šnúra a ja, alebo prečo začal koncert neskoro

 

Jediným hudobným festivalom väčšieho formátu bola v Československu Bratislavská Lýra. Dalo sa jej hocičo vyčítať, ale jedna vec bola istá. Bol to pre muzikantov sviatok. Stretli sa tu speváci a hudobníci slávni ale i tí, ktorí slávni byť chceli. Bola to príležitosť pokecať si kolegami z branže nielen od nás, ale i z iných krajín. Keď sa večer oficiálna časť súťaže skončila, pokračovalo sa vo V klube kde sa hralo, jamovalo, spievalo a pilo. Na festivale vystupovali v samostatnom programe i hostia zo zahraničia. A tak sme mali možnosť vidieť naživo koncerty niektorých nezabudnuteľných, ale i úplne zabudnuteľných spevákov a skupín.

 

Počas Lýry nebolo jednoduché dostať sa bez povolenia do budovy PKO, kde festival prebiehal. Mne sa to však podarilo a bolo to práve v deň koncertu Beach Boys. Tí síce nepatrili medzi moje preferované kapely tak ako Beatles alebo Rolling Stones, ale uznával som ich pre skvelé pesničky a fantastické vokály. Veď Good Vibrations je absolútne nadčasová skladba, Barbara Ann, Sloop John B a mnoho ďaľších, to boli a sú parádne kúsky, ktoré sa hrajú dodnes.

 

Bol som práve za oponou, keď prinášali aparatúru kapely. Bolo jej toľko, že ňou obložili celé javisko. Samé známe svetové značky. Pozeral som sa na to ako na svätý obrázok. My sme mali Regenty z NDR, kto mal Dynacordy, to bol už veľký pán.

 

Práve keď som sa takto čudoval, vyšli na javisko dvaja chlapíci v jeansoch a tričkách. Bol to Al Jardine, spevák a gitarista kapely a bubeník Dennis Wilson. Ten si len prezrel javisko a odišiel. Ale Jardine tam zostal. V tom čase som bol mladý a drzý a je jasné, že som ho hneď oslovil. Je to neuveriteľné, ale normálne sa dal som mnou, začínajúcim bigbíťakom, do reči.

 

Bavili sme sa samozrejme hlavne o muzike, ale nielen o nej. Tiež som sa ho opýtal či sa pozná s mojimi milovanými Beatles. „Yes, of course“, povedal. Bol som hotový z toho, že sa rozprávam s niekým, kto osobne pozná Chrobákov. V tom okamihu som si však uvedomil absurdnosť celej tejto situácie. Dychtivo sa ho pýtam či pozná členov najslávnejšej kapely na svete a pritom predo mnou stojí člen jednej z najväčších svetových skupín všetkých čias.

 

V tom období boli v kurze točené káble na gitaru, ktoré sme v slangu volali šnúry. Neboli lacné, ale dostať sa k nim predsa len dalo. Kto mal točenú šnúru bol macher. A ja som strašne chcel byť macher a mal som pocit, že mi k tomu chýba akurát tá točené šnúra. Spomínam to preto, že jedna z dební pri ktorej sme stáli bola plná rôznych káblov a predlžovačiek a hore ležali, lepše povedané boli tam len tak voľne pohodené šnúry, ktoré som tak veľmi chcel mať. Povedal som Alovi, že kto má u nás točenú šnúru je king. Ten jednu z nich zobral a podal mi ju so slovami;

 

1. verzia

„Zober si ju keď ju tak veľmi chceš, nám chýbať nebude“.

2. verzia.

Keď Al odišiel, jednu šnúru som si jednoducho vzal.

 

Na druhý deň som sa dozvedel, že koncert Beach Boys sa začal s hodinovým meškaním. Že by to bolo kvôli tej šnúre?

 

Tá mi slúžila dobre až do chvíle, kým sme sa nezúčastnili jedného hudobného festivalu. No a tak ako to na takýchto podujatiach kde hrá viac skupín chodí, moja točená šnúra sa stratila. Jednoducho dostala nohy. Štvalo ma to, ale na druhej strane som si povedal. „Si na tom lepšie chlapče, lebo ty aspoň vieš odkiaľ tú šnúru máš. Ale ty, junáčik, čo si mi ju šlohol to nevieš, a tak žiješ v sladkej nevedomosti. Tešíš sa, že máš točenú šnúru a pritom vôbec netušíš, aký poklad máš zapnutý v gitare. Tak ti treba“. Bodka.

 

 

http://sk.wikipedia.org/wiki/Beach_Boys

 

 

 

Panoptikum Jara Filipa bola relácia, do ktorej pozval  našu kapelu. Pri tejto príležitosti sme nahrali pieseň Hľadám  rým. Spieva ju Ďoďák. Je to pomalé, lenivé blues s trubkovým sólom a dobre zaspievanými vokálmi. No a čo by to bolo za blues bez fúkacej harmoniky. Hrá na ňu náš kamarát Fero Gyarfas. Nahrávka znie autenticky, ako keby sa hrala naživo kdesi v bare. Na parkete sa k sebe túli pár milencov, vzrušenie stúpa, pot sa lepí na telo, vonku je dusno a sparno. Aspoň tak cítia atmosféru tejto piesne mnohí naši kamaráti,
ktorým sa tento song veľmi páči. A zdá sa že nielen im. Rým sa totiž dočkal i inštrumentálnej podoby, keď pieseň nahral TOČR.

 

Pieseň sa podarilo do tejto relácie pretlačiť  napriek tomu, že sa v texte spieva o kostolíku, čo otvára brány,  o staručkom cintoríne, o slzách a smutnom dni. Text, ktorý nijako  nezapadal do kategórie „radostných a optimistických  socialistických piesní.“ Cenzor si neurobil dobre svoju robotu, ha-ha-ha.

 

Keď sme pieseň nahrali bola už noc, a tak sme sa rozhodli odviesť aparatúru až ráno. Ešte sme ani nezačali baliť, keď sa v štúdiu objavil Jaro Filip. „Chalani, vy máte ešte rozložené veci, nemohli by ste mi nahrať dva podklady“? Piesne nám prehral, dal mám kilá, párkrát sme si ich prešli a bolo vybavené.

 

Tento song sme občas hrali aj v akustickej podobe. Ďoďák na gitaru a harmoniku, Dodko Krajčovič na saxík, flautu priečnu i zobcovú a ja na gitaru a na piano. Pamätám sa, ako sme raz hrali na Bernoláku a Ďoďákovi vypadol text. Za iných okolností by to bolo nepríjemné. Tu však bolo iné publikum. Namiesto toho, aby nastalo hrobové ticho, všetci začali silno tlieskať, kričali nevadí, jednoducho to zobrali s humorom. Niečo také som už potom nikdy nezažil.