Beach Boys, šnúra a ja, alebo prečo začal koncert neskoro

 

Jediným hudobným festivalom väčšieho formátu bola v Československu Bratislavská Lýra. Dalo sa jej hocičo vyčítať, ale jedna vec bola istá. Bol to pre muzikantov sviatok. Stretli sa tu speváci a hudobníci slávni ale i tí, ktorí slávni byť chceli. Bola to príležitosť pokecať si kolegami z branže nielen od nás, ale i z iných krajín. Keď sa večer oficiálna časť súťaže skončila, pokračovalo sa vo V klube kde sa hralo, jamovalo, spievalo a pilo. Na festivale vystupovali v samostatnom programe i hostia zo zahraničia. A tak sme mali možnosť vidieť naživo koncerty niektorých nezabudnuteľných, ale i úplne zabudnuteľných spevákov a skupín.

 

Počas Lýry nebolo jednoduché dostať sa bez povolenia do budovy PKO, kde festival prebiehal. Mne sa to však podarilo a bolo to práve v deň koncertu Beach Boys. Tí síce nepatrili medzi moje preferované kapely tak ako Beatles alebo Rolling Stones, ale uznával som ich pre skvelé pesničky a fantastické vokály. Veď Good Vibrations je absolútne nadčasová skladba, Barbara Ann, Sloop John B a mnoho ďaľších, to boli a sú parádne kúsky, ktoré sa hrajú dodnes.

 

Bol som práve za oponou, keď prinášali aparatúru kapely. Bolo jej toľko, že ňou obložili celé javisko. Samé známe svetové značky. Pozeral som sa na to ako na svätý obrázok. My sme mali Regenty z NDR, kto mal Dynacordy, to bol už veľký pán.

 

Práve keď som sa takto čudoval, vyšli na javisko dvaja chlapíci v jeansoch a tričkách. Bol to Al Jardine, spevák a gitarista kapely a bubeník Dennis Wilson. Ten si len prezrel javisko a odišiel. Ale Jardine tam zostal. V tom čase som bol mladý a drzý a je jasné, že som ho hneď oslovil. Je to neuveriteľné, ale normálne sa dal som mnou, začínajúcim bigbíťakom, do reči.

 

Bavili sme sa samozrejme hlavne o muzike, ale nielen o nej. Tiež som sa ho opýtal či sa pozná s mojimi milovanými Beatles. „Yes, of course“, povedal. Bol som hotový z toho, že sa rozprávam s niekým, kto osobne pozná Chrobákov. V tom okamihu som si však uvedomil absurdnosť celej tejto situácie. Dychtivo sa ho pýtam či pozná členov najslávnejšej kapely na svete a pritom predo mnou stojí člen jednej z najväčších svetových skupín všetkých čias.

 

V tom období boli v kurze točené káble na gitaru, ktoré sme v slangu volali šnúry. Neboli lacné, ale dostať sa k nim predsa len dalo. Kto mal točenú šnúru bol macher. A ja som strašne chcel byť macher a mal som pocit, že mi k tomu chýba akurát tá točené šnúra. Spomínam to preto, že jedna z dební pri ktorej sme stáli bola plná rôznych káblov a predlžovačiek a hore ležali, lepše povedané boli tam len tak voľne pohodené šnúry, ktoré som tak veľmi chcel mať. Povedal som Alovi, že kto má u nás točenú šnúru je king. Ten jednu z nich zobral a podal mi ju so slovami;

 

1. verzia

„Zober si ju keď ju tak veľmi chceš, nám chýbať nebude“.

2. verzia.

Keď Al odišiel, jednu šnúru som si jednoducho vzal.

 

Na druhý deň som sa dozvedel, že koncert Beach Boys sa začal s hodinovým meškaním. Že by to bolo kvôli tej šnúre?

 

Tá mi slúžila dobre až do chvíle, kým sme sa nezúčastnili jedného hudobného festivalu. No a tak ako to na takýchto podujatiach kde hrá viac skupín chodí, moja točená šnúra sa stratila. Jednoducho dostala nohy. Štvalo ma to, ale na druhej strane som si povedal. „Si na tom lepšie chlapče, lebo ty aspoň vieš odkiaľ tú šnúru máš. Ale ty, junáčik, čo si mi ju šlohol to nevieš, a tak žiješ v sladkej nevedomosti. Tešíš sa, že máš točenú šnúru a pritom vôbec netušíš, aký poklad máš zapnutý v gitare. Tak ti treba“. Bodka.

 

 

http://sk.wikipedia.org/wiki/Beach_Boys

 

 

Zdieľajte:

Recommandez cette page sur :

Čo počúvam?

 

  • Erja Lyytinen
  • Juzzie Smith
  • Alice Phoebe Lou 
  • Rob Berry
  • J.J.Cale
  • Justin Johnson