Ako sme nahrávali v telke, alebo  "Ja som vrátnyk, gdo je

 

V živote hudobnika sa občas vyskytne okamih, keď ho pozvú do telky. Ani my sme neboli výnimkou. Potešilo nás to, lebo okrem hrania sme dostali i malé úlohy, čo znamenalo i vyšší honorár. Na chvíľu sa z nás stali „herci“. Zaparkovali sme a išli do budovy. V tom som si spomenul, že som v aute nechal remeň od mojej Ibanezky. „Chalani, zoberte mi gitaru a bundu hneď prídem.“ Zobral som remeň a ponáhľal sa do štúdia.   

 

V dobrej pohode som rozšafne vstúpil do budovy a krokom tanečným som sa blížil ku schodom.

„Hej, vy tam kam idete, kam sa tak ponáhlate?“, ozval sa zrazu nejaký hlas. Otočil som sa a uvidel prísnu tvár vrátnika.

„Do štúdia, ideme nahrávať“, povedal som veselo. „

Ale tam len tak nemóžete, víte aké tam mám drahé zariadení?“, povedal  tento dobrý muž tak, ako keby mu to všetko patrilo. „Tu nemóže hocigdo len tak luftuvat, hore dole, kam by sme takto došli ?“
 Ale my fakt dnes nahrávame“, povedal som nesmelo.“

To by mohol každý povedat. Víte kolko sa mi tu cez den premele ludí? Jak mám poznat gdo je gdo?“  Siahol pod stôl a vytiahol nejaké papiere. „Ste na zozname?“
„Mal by som byť.“

„Jak sa voláte?“ Povedal som mu svoje meno.  „Ale ja vás tu vóbec nemám.“ Ako je to možné, pomyslel som si. Že by ma tam zabudli napísať?  „Ukážte mi občanku“, povedal hlasom, proti ktorému nebolo možné odporovať. Náhle som si spomenul, že chalani mi zobrali bundu, v ktorej som mal doklady.
„Zavolám do šatne, hneď mi ho prinesú.“ Vytočil som číslo, ale tí už boli dávno v bufete. „Brnknem produkčnému, ten to vybaví.“

„Nie je tu“, ozval sa hlas v telefóne.

„A kde je“, spýtal som sa naliehavo. „Išiel niečo vybaviť“, čo znamenalo, že ho v ten deň už neuvidíme. „Tak skúsim zvukárov.

My s tým nič nemáme“, ozval sa lakonický hlas v telefóne.

 

Pomaly mi dochádzalo, že dostať sa do budovy nebude také jednoduché.
Sadol som si teda do kresla a dúfal, že niekto pôjde hore a doklady mi prinesie. Ako na potvoru nikto nešiel. Skúsil som opäť prehovoriť vrátnika, ale ten bol neoblomný. Bol to určite bývalý milicionár na dôchodku a účastník Víťazného februára a ešte
stále sa riadil heslom „Neprejdú“ a podľa toho sa i správal.
Nenápadne, tak aby si to nevšimol, som ho pozoroval. Vyzeralo to,že rozmýšľa aj keď sa mi to zdalo čudné. Z výrazu jeho tváre bolo jasné, ako sám so sebou zvádza vnútorný boj. V duchu si určite hovoril. Nemá doklady, ani ništ, do budovy ho teda
nepustým. Ale na druhej strane, čo ak tam naozaj hrajú? Čo ked ho budú hladat a kvoli tomu sa šecko opozdí? To by som mohol mat aj nejaký prúser. To by ma mohli aj vyhodit. Ešte chvíľu bol v ťažkom duševnom rozpoložení, zápasil sám so sebou. Nakoniec z tej svojej kukane vyšiel, pristúpil ku mne a spýtal sa ma.

„Jak sa menuje tá relácia gde máte hrat?“

„Panoptikum.“  Chvíľu stál bez slova pri mne a potom povedal nezabudnuteľnú vetu, ktorou ma úplne dostal.

„Dobre, ja vás teda pustým, ale na vlastné riziko. Avšak ja si tú reláciu kuknem a ked v nej nebudete hrat,vác vás do budovy nepustým ani keby ste mali povolení od samotného riadytela.“



Zdieľajte:

Recommandez cette page sur :

Čo počúvam?