Ako som hral na saxofón

 

Po skúške s kapelou ma Garry požiadal, či by som mu nemohol zobrať domov jeho saxík. Ja som býval blízko skúšobne, zatiaľ čo on by sa s ním musel trepať cez celú Bratislavu. Ďalší deň sme mali skúšku, tak som súhlasil, veď čo by človek neurobil pre kamaráta. Je jasné, že keď som prišiel domov, hneď som ho z púzdra vybral a skúšal som hrať. Bol to tenor saxofón a mal krásny, ale i silný tón. Nejaké zvuky sa mi podarilo vylúdiť. To ma povzbudilo do ďalšieho cvičenia, takže som si ani nevšimol, že už začal nočný kľud.

     O 22.05 niekto u nás zazvonil. Keď som otvoril dvere, stál na chodbe celý dom. Všetci ma zdrbali jak sirotu a vyhrážali sa mi rôznymi stupňami trestov, ak toho ihneď nenechám. Bola to veľká sranda vidieť niektorých susedov, ako sa z krotkých baránkov stali neúprosné supy, ktoré by ma boli schopné zožrať na počkanie. Márne som sa bránil že som hudobník, nebolo to nič platné. Našlo sa síce zopár pacifistov, ktorí navrhovali aby som hral len cez deň, keď sú všetci v robote, ale drvivá väčšina nemala vôbec pochopenie pre moje muzicírovanie. Tvrdohlavo trvali na tom, aby som v našom dome na saxofón už nikdy nehral, pretože by sa v zdraví chceli dožiť penzie. Ináč vraj uvidím. Nevedel som síce čo, ale že uvidím. Musel som im sľúbiť, že to naozaj urobím. Svoj sľub som dodržal, ale o GITARE nepadlo ani slovo ...

Ako sme nahrávali v telke, alebo  "Ja som vrátnyk, gdo je

 

V živote hudobnika sa občas vyskytne okamih, keď ho pozvú do telky. Ani my sme neboli výnimkou. Potešilo nás to, lebo okrem hrania sme dostali i malé úlohy, čo znamenalo i vyšší honorár. Na chvíľu sa z nás stali „herci“. Zaparkovali sme a išli do budovy. V tom som si spomenul, že som v aute nechal remeň od mojej Ibanezky. „Chalani, zoberte mi gitaru a bundu hneď prídem.“ Zobral som remeň a ponáhľal sa do štúdia.   

 

V dobrej pohode som rozšafne vstúpil do budovy a krokom tanečným som sa blížil ku schodom.

„Hej, vy tam kam idete, kam sa tak ponáhlate?“, ozval sa zrazu nejaký hlas. Otočil som sa a uvidel prísnu tvár vrátnika.

„Do štúdia, ideme nahrávať“, povedal som veselo. „

Ale tam len tak nemóžete, víte aké tam mám drahé zariadení?“, povedal  tento dobrý muž tak, ako keby mu to všetko patrilo. „Tu nemóže hocigdo len tak luftuvat, hore dole, kam by sme takto došli ?“
 Ale my fakt dnes nahrávame“, povedal som nesmelo.“

To by mohol každý povedat. Víte kolko sa mi tu cez den premele ludí? Jak mám poznat gdo je gdo?“  Siahol pod stôl a vytiahol nejaké papiere. „Ste na zozname?“
„Mal by som byť.“

„Jak sa voláte?“ Povedal som mu svoje meno.  „Ale ja vás tu vóbec nemám.“ Ako je to možné, pomyslel som si. Že by ma tam zabudli napísať?  „Ukážte mi občanku“, povedal hlasom, proti ktorému nebolo možné odporovať. Náhle som si spomenul, že chalani mi zobrali bundu, v ktorej som mal doklady.
„Zavolám do šatne, hneď mi ho prinesú.“ Vytočil som číslo, ale tí už boli dávno v bufete. „Brnknem produkčnému, ten to vybaví.“

„Nie je tu“, ozval sa hlas v telefóne.

„A kde je“, spýtal som sa naliehavo. „Išiel niečo vybaviť“, čo znamenalo, že ho v ten deň už neuvidíme. „Tak skúsim zvukárov.

My s tým nič nemáme“, ozval sa lakonický hlas v telefóne.

 

Pomaly mi dochádzalo, že dostať sa do budovy nebude také jednoduché.
Sadol som si teda do kresla a dúfal, že niekto pôjde hore a doklady mi prinesie. Ako na potvoru nikto nešiel. Skúsil som opäť prehovoriť vrátnika, ale ten bol neoblomný. Bol to určite bývalý milicionár na dôchodku a účastník Víťazného februára a ešte
stále sa riadil heslom „Neprejdú“ a podľa toho sa i správal.
Nenápadne, tak aby si to nevšimol, som ho pozoroval. Vyzeralo to,že rozmýšľa aj keď sa mi to zdalo čudné. Z výrazu jeho tváre bolo jasné, ako sám so sebou zvádza vnútorný boj. V duchu si určite hovoril. Nemá doklady, ani ništ, do budovy ho teda
nepustým. Ale na druhej strane, čo ak tam naozaj hrajú? Čo ked ho budú hladat a kvoli tomu sa šecko opozdí? To by som mohol mat aj nejaký prúser. To by ma mohli aj vyhodit. Ešte chvíľu bol v ťažkom duševnom rozpoložení, zápasil sám so sebou. Nakoniec z tej svojej kukane vyšiel, pristúpil ku mne a spýtal sa ma.

„Jak sa menuje tá relácia gde máte hrat?“

„Panoptikum.“  Chvíľu stál bez slova pri mne a potom povedal nezabudnuteľnú vetu, ktorou ma úplne dostal.

„Dobre, ja vás teda pustým, ale na vlastné riziko. Avšak ja si tú reláciu kuknem a ked v nej nebudete hrat,vác vás do budovy nepustým ani keby ste mali povolení od samotného riadytela.“



 

Korzo



 

Chodili sme po korze, vymieňali si platne, rozprávali sme o muzike, či len tak kecali. Na korze každý deň kapely vznikali a zanikali. Mnohé z nich dávno zabudnuté, niektoré z nich známe dodnes. Na pivo sme chodili do Zlatého bažanta. Keď o 22.00 zavreli, tiahli sme k Veľkým Františkánom, hovorili sme tomu do „lázní“. V zime záhrada nefungovala, takže vo vinárni bolo „vypredané„ teplo ako v Afrike, vzduch vydýchaný a cigaretový dym sa dal krájať. Nám to však vôbec nevadilo. Patrilo to vtedy k nášmu „životnému štýlu“.

 

Pesnička

 

Keď sme sa chystali nahrať Pesničku, rozhodli sme sa v nej použiť akustickú gitaru. Chceli sme, aby znela autenticky a čisto, a tak sme sa rozhodli nahrať ju cez mikrofón. Tu nastal  malý problém. V štúdiu, kde boli chalani to nebolo možné, pretože by mikrofón zachytával aj zvuk kapely. Jediná možnosť bola ísť do vedľajšieho štúdia. To však bolo od toho hlavného dosť vzdialené, takže bolo treba natiahnúť káble cez celú chodbu. A tak sa i stalo. Nakoniec sa všetko podarilo a gitary som nahral. Bola to pre nás zaujímavá skúsenosť. Neskôr sme už akustické gitary nahrávali cez zosilovač, alebo priamo do pultu. Je to jednoduchšie a rýchlejšie. No a pokiaľ máte kvalitnú gitaru, rozdiel vo zvuku aj tak nikto nespozná. Takže tak.

Pesničku som zložil keď som mal asi 14 rokov, bolo to teda už dosť dávno. Napriek tomu patrí k mojím najviac žiadaným piesňam. Zdá sa, že čas jej vôbec neublížil. Neviem čím to je, že sa ľuďom stále páči. Melódia? Text? Aranžmán? Spev? Krásne tóny flauty a hoboja, ktoré ma napadlo v piesni využiť? Ťažko povedať. Je fakt že text, ktorý napísala Daniela Hivešová, moja spolužiačka a známa poetka, korešponduje s hudbou, aranžmán je jednoduché, ale účinné a výber nástrojov a ich farba dobre dokresľuje celkovú atmosféru piesne. Asi v ľuďoch vyvoláva príjemné pocity. A to ma teší. Menej už to, že ani Dana, ani Ďoďák, ani Dodko Krajčovič. ktorý hral na flautu a saxofón v mnohých našich piesňach, už nie sú medzi nami.

C'est la vie.

Hoci som celú Pesničku vymyslel ja, bol to Ďoďák, ktorý jej dal prostredníctvom zopár jednoduchých a zaujímavých aranžérskych ťahov záverečnú podobu. Napríklad, že využijeme bongá, kedy nastúpi beglajtová akustická gitara, kedy bicie a aký rytmus v nej použijeme. Hodil tam aj tamburínu, zvonček, niekde sa dokonca ozve detský smiech. Keď som nahrával elektrickú gitaru, na jednom mieste je v texte slovo zažíhal. „Tu zahraj také trilky“, to sa pod to presne hodí“, povedal. V časti, kde je flautové sólo vymyslel skvelú vec. Spomenul si na Beatles a ich pieseň Being for the Benefit of Mr. Kite, keď v štúdiu rozhodili útržky rozstrihaných magnetofónových pásov a papierikov, aby tak dostali do piesne atmosféru cirkusu a zvuk pilín, ktoré ku každému cirkusu patria. Niečo podobné urobil aj on. V texte piesne sa hovorí o klaunovi z cirkusu, ktorí daroval deťom piesne. Pod flautové sólo teda nahral hi-hat činely, ale ich pustil odzadu. To, čo potom počujete je zvuk, ktorý nápadne pripomína šustenie pilín, bez ktorých sa žiadny cirkus nezaobíde. Tiež sa nám podarila jedna vec, ktorú sme si zistili až po rokoch a ktorú sme si ani my, ani nikto iný nevšimol. A síce to, že úvod piesne nemá párny počet taktov, 4, 6 či 8 tak ako je to  bežné, ale má taktov 5. Neviem ako je to možné, zámer to rozhodne nebol. Nikomu to však nevadilo, sedí to tam, takže je to v poriadku. Bodka.

P.S. Pesnička sa dodnes hrá pri táborákoch, čo by chcel autor viac?

 

Ranný pozdrav slnku

 

Nezabudnuteľné sú Ďoďákové ranné „pozdravy slnku" keď vytiahol trumpetu, jeden z mnohých nástrojov, ktoré mal doma. Otvoril okno a smerom k Prioru silno zatrúbil. Hoci vedel hrať na mnohé hudobné nástroje trumpeta to akurát nebola. Výsledok bol väčšinou strhujúci. Strhol na seba pozornosť všetkých okoloidúcich, ktorí
nevedeli čo sa deje. Možno si mysleli, že je to pozvánka do cirkusu. My sme sa smiali a bolo nám fajn. Bola to pre nás veľká sranda.